Orange – Piaggio ZIP 125

Look ( ja ) a Katka – Vespa GT 125L

Doktor – Jinlun Retro 125

Lucka- Kymco Agility 125 City

Jano – Keeway Fact 50 ( 70ccm )

Martin (Gazda)- Keeway Matrix 50 ( 70ccm)

Vlady – Suzuki Burgman 400

Príbeh tejto cesty sa začal vlastne písať oveľa skôr, ako začala.

Orange si po minulom roku nemohol nechať túto cestu ujsť, preto si zaopatril Piaggio Zip 125. Na jar prešiel skúter veľkou GO motora ( zabrusovačky, pretesňovačky a pod.), pretože motor žral olej ako ruský tank. Tento skúter si však so sebou niesol ešte jeden skrytý neduh – Orangea hnevala elektronika. Trvalo nám vyše mesiaca, kým sme prišli na to, prečo sa motor len tak po zohriatí vypína. Nakoniec, po dlhom trápení, sa prišlo na to, že na vine bolo chybné zapaľovanie. Trvalo to dlho, pretože podľa servisných manuálov vykazovalo bezchybné hodnoty. Asi už toto trápenie bolo znamením, že príprava na cestu nebude úplne jednoduchá.

Martin z Nitry ( Gazda ), sa rozhodol svoj Keeway vytuniť, preto doňho silou – mocou a s veľkým nadávaním inštaloval motor z Malagutti F12. Keby len to – prerobil ho celý na 70ccm s vodným chladením. Počas testov však tento slávny Keeway, ktorý mimochodom rok predtým dal na valci za 20 eur celé Chorvátsko, skončil pod kolesami cúvajúceho Iveca. Martin vyviazol len so šťastím bez vážnejších zranení, čo sa však už nedalo povedať o skútri. Majster drtikol, ktorý šoféroval nákladiak, si dal naozaj záležať. Už to vyzeralo, že pre Gazdu účasť na expedícii Chorvátsko2016 skončila, no opak bol pravdou. Čas, Gazdove úsilie a spolupráca s maďarskými dodávateľmi náhradných dielov na Keeway dokázali nemožné a skúter bol pred cestou opäť vo vrcholnej forme aj so 70ccm valcom.

Asi nad nami vysela kliatba chorvátskeho faraóna, ale strieborná Vespa ET4 50ccm, ktorá tiež úspešne zvládla minuloročnú cestu, mala nehodu. Zhruba mesiac po Gazdovom valcovaní Ivecom neprežila kolíziu na ceste a tiež skončila s krivými plechmi vedľa cesty. V čase nehody už ale mala náhradu – Vespu GT 125. Fešanda, dovezená nepojazdná priamo z milánskej ulice, si prešla behom roka dôkladnou generálkou motora a kompletným lakovaním.

Práve táto Vespa mala svoju premiérovú jazdu po viac ako roku, čo bola nepojazdná. Z Banskej Bystrice do Rožňova pod Radhošťem ( CZ). To bolo asi dva mesiace pred cestou do Chorvátska. Z motora sa vymenilo všetko, čo sa dalo, až na remeň a vodnú pumpu. Remeň bol opticky bez problémov a pumpa doteraz fungovala tiež ako bolo treba. Skúter bol pripravený na cestu, hrdý a krásne červený. 

Hneď po vyštartovaní však zhruba o 50km povedal remeň dovi-dopo a po ďalších 100km si to isté povedala aj vodná pumpa. O 03:00 v noci sa Vespa, rovnako hrdo, vrátila do miesta, odkiaľ vyštartovala, ale už na vlečke. Po výmene vadných dielov však stále ostával problém so stratou výkonu. Až po niekoľkých desiatkach km sa ukázalo, že vodná pumpa vzala so sebou na výlet aj tesnenie pod hlavou valca.

V tomto čase sa do našich plánov na cestu po Balkáne primiešal Doktor so svojou priateľkou Luckou. Krajšia polovička vsádza na Kymco Agillity City 125, ktorý má síce veľké a pohodlné 16“ kolesá, ale motor, ktorému tiež veľmi chutí olej a dymí viac ako starý vylietaný 2T. Doktor ho mesiac pred cestou presúva do BB. Z Pezinka si urobí parádny výlet, trvá mu to asi iba 5 hodín, ale domov sa vráti až o tri dni. Berieme si ho pod ruku, dostáva 150ccm valec, zabrusujeme zakarbónované ventily a vravíme si, že robiť takéto servisné zásahy tesne pred odjazdom je trochu, nazvime to – nezodpovedné. To však ešte nikto netušil, čo nás v nasledujúcich dňoch čaká.

Doktor chce vyraziť na Jinlun T125 RETRO, ktorý sa rozhodne zveriť tesne pred odchodom do rúk Gazdovi v Nitre. Veď prečo nie, za tri dni sa dajú robiť zázraky. Tri dni pred odchodom vedúci rozoberá motor, zabrusuje ventily a na poslednú chvíľu mení remenicu, tá pôvodná sa už pomaly prestáva hýbať. Kto pozná doktorov skúter pomenovaný Majka vie, že je v štýle US Army. To sa v Bosne ale moc nenosí, preto si biele hviezdy prelepuje červenými a a pridáva logo červeného kríža. Vyzerá to zábavne, ale účel to plní. Jedna hviezda sa zvýšila, a tak ju capne Lucke na Kymco.

Treba však ešte stále doriešiť prípad červená Vespa. V utorok, dva dni pred odchodom do Chorvátska, nie je čas ani priestor niečo špeciálne vymýšľať. Motor sa musí rozobrať, pretože tlak vody je čoraz väčší a pre istotu sa mení aj karburátor. Tridsať hodín pred odchodom leží motor kompletne rozobratý na stole a všetci sa modlíme, aby tesnenie pod hlavou vyriešilo problém.

V stredu, deň pred odjazdom nie je veľa času na skúšobné jazdy. Vespa absolvuje nutný, 20km dlhý rozjazd a všetko vyzerá byť O.K. Teplota je v poriadku, voda si drží hladinu.

Robíme posledná nákupy, zháňajú samé „nevyhnutné“ veci. Zisťujeme, že máme veľa vecí a malé skútre. 

Vo štrvtok ráno je deň D. S hodinovým oneskorením vyrážame, Look a Katka na Vespe GT125. Skúter je naložený na prasknutie, no majú všetko – stan, spacáky a nafukovačka tiež nemôže chýbať. Vyrážajú na 125, čo sa pri váhe a jazde v kopcoch ukázalo ako prezieravé rozhodnutie. 50tka by sa veru riadne vytrápila.

Orange ide s batožinou poskromnejšie, osedláva svojho ZIPa. 

Vo Zvolene sa pridáva naša Prevodová hviezda z minulého roka- Jano. Aj on osedláva Keeway prerobený na 70ccm s vodným chladením. K jeho skútru len toľko- od posledného „vodného“ incidentu, keď mu na výjazde v BB roztrhlo chladič, je už údajne všetko v poriadku. Vtedy vypustil toľko vody, koľko Bystrica videla naposledy pri povodniach v roku 1974. Ubezpečil nás, že jeho novodobá konštrukcia chladičov musí vydržať a nám neostáva nič iné, len mu veriť. Hlavne jeho tekutému kovu.

Pri stretnutí s Janom kontroluje Look výfuk na Vespe a zisťuje, že ten nepríjemný pocit v hlave od Zvolena sa zhmotnil do nedotiahnutých skrutiek na výfuku. Z 3 skrutiek ostali 2 a aj to povolené, ale musia stačiť! Po dotiahnutí vyrážajú smerom na Štúrovo, tam už čakajú Doktor, Lucka a Martin. Na poslednú chvíľu sa k nim pridal evergreen zo skúter fóra Vlady, so svojím Burgmanom 400. Nikto mu neverí jeho chuť na dobrodružstvo, určite chce iba z blízka a komfortne vidieť, ako to daktorému odvážlivcovi na malom skútri v polceste niekde naposledy vydýchne.

Zabudnite na techniku, žiadne GPS sa nekoná. Gazda vyťahuje papierové mapy, niektoré získal zadarmo ako bezplatnú prílohu niektorého denníka a dobrodružstvo sa začína !

hrubý plán trasy máme, ostatné už rieši mapa a Gazda. Volí cesty 2 a3 triedy, hlavne aby smerovali na juh, „našim“ smerom.

Je štvrtok 11:00 a my pomaly vchádzame do Maďarska, krajiny vrchnej polohy variátora. Tempo máme z úvodu dobré, udáva ho práve Gazdov Keeway a tachometrovú rýchlosť si držíme medzi 70-80 km/h. S odstupom času zisťujeme, že či chceme alebo nie, aj tak stojíme každých 100km. Zhruba toľko vydrží jeho nádrž a musí dotankovať zo záložného kanystra. Časom si to už ani nevšímame, zastane pri ceste a my vieme, že ide tankovať. čakáme ho na najbližšom mieste, kde môže zastať 6 skútrov.

Po päťdesiatich kilometroch Look vypína šuštiace rádio, ktoré počúva cez slúchadlá. Ten čínsky scan nie je až taký dobrý ako si predstavoval. Určite sme moc rýchly na ten čínsky rádiový signál.

Opustené cesty a prejazdy cez dediny si vyberajú svoju daň, aj keď si to valíme tachometrových 70 km/h, 100 km úsek nám v priemere aj so zastávkami trvá jeden a trištvrte až dve hodiny. Náš pôvodný plán ráta s cca 900km úsekom ( BB- Makarská), pričom sme sa dohodli, že v piánko režime to dáme v kľude aj za tri dni. Po cca štyroch hodinách cesty, x tankovaniach a 200 kilometroch prichádzame na to, že sme schopní dať 4OO-450 za deň, čo je polovica cesty. Začína byť reálne, že k moru prídeme za dva dni. Len pre informáciu pre budúcich cestovateľov – netradičný štartový deň štvrtok má svoje výhody. Premávka je oproti piatku a sobote o dosť menšia, celkovo sa cestuje komfortnejšie.

Cesta je naozaj pohodlná, preto nás zamestnávajú naše vlastné myšlienky. Vlady nechápe, ako sa dvaja ľudia môžu zbaliť na cestu, ešte aj s nafukovačkou. Doktor nechápe, že sa dal skutočne na takú dlhú cestu na čínskom skútri. Look nechápe, ako Janovi drží tekutý kov jeho home-made chladiče. Martin nechápe, ako mu mohla odletieť fľaša malinovky do pola. Lucka nechápe, prečo ju Doktor núti nosiť moto bundu, aj keď je také teplo. Len Katka si kľudne za Lookovým chrbtom sedí na vankúši a číta knihu. Máme naozaj veľa času na rozmýšľanie. Maďarsko zákruty nemá, no cestovateľské opojenie nás dostatočne napĺňa endorfínom a ani si neuvedomujeme, že sa v tejto krajine strieda iba kukurica a obilie. My sme na Veľkej ceste!

Zavše malé spríjemnenie – Martin nemá benzín. Ale má mapu! Takže všetci stojíme s ním, on jediný pozná cestu , dobre si to poistil. Doktor nám ukazuje prvý problém. Skrutky objímky ľavého prepínača smeroviek odmietajú držať, riešime teda ako mu prepínač zafixovať, aby nepadal. Po experimentoch s americkou páskou Vlady prichádza s riešením, že mu nakrútime dlhšie skrutky, ktoré to stiahnu lepšie. Tak aj bolo. Toto malé extempore môžeme zatiaľ nazvať problémom na rozcvičku. V každom prípade je to vyriešené, vyrážame ďalej. Naša trasa od Štúrova vedie cez Erd, popri Szekszárd, až k južným hraniciam. V pohodovej náladičke prichádzame o pol siedmej na Maďarsko-Chorvátsky hraničný prechod Udvar. Prvý kontakt s colníkmi a už im vadia naše GOPRO a aj keď ich nesnímame, musíme ich vypnúť. Ale už sme v Chorvátsku a fotíme sa pri hraničnej ceduli. Slnko začne čoskoro zapadať a nás čaká ešte sto kilometrov cez Chorvátsko, stanovať chceme tesne pred Bosnou.

Tesne pred mestom Dakovo začína Lookava Vespa trhať a vynechávať, o milisekundu sa začne správať rovnako aj Doktorova Majka a všetci začíname rozmýšľať, čo sme to tankovali. Doktor po chvíli zastavuje úplne, Lookovi nejako rýchlo ubúda benzín a so svietiacou rezervou sa snaží dostať aspoň do obce Široko Polje. Za 2 km minul osem litrov benzínu. Zastavujeme, všade cítiť benzín a Look zisťuje, že mu roztrhlo hadičku prívodu benzínu. Prichádza Vlady so správou, že Doktor je nepojazdný, ale nevie sa prečo. Krásny začiatok večera !

Look skracuje hadičku a znova ju nasadzuje, po pár minútach jazdy sa ale znova trhá a takto ešte niekoľko krát, kým sa rozpadne úplne. Ale.....meter hadičky treba mať vždy so sebou, a tak aj bolo ! Mení si hadičku priamo pred domov chorvátskeho pánka, ktorý už z brány vyzvedá, odkiaľ ideme a aký máme problém. Ešteže ho nezaujíma čierny fľak na asfalte pred domom od benzínu. Pánko nám ochotne vysvetlí, kde je najbližšia pumpa a všetci k nej vyrážame.

Medzičasom sa prišlo na to, že Doktorovi odišla fajka, našťastie práve pre tento prípad mal Look jednu so sebou aj s indukčnou cievkou. Pre zlú fajku Doktorov skúter strácal výkon, až sa zastavil úplne.

Na pumpe sa stretávame všetci a plne pojazdní. Look je v siedmom nebi, dedinská pumpa je ako dobre vybavená autotechna. Od radosti, že vidí toľko náhradných drobností hneď kupuje do zásoby, veď čo keď zase.....

Prichádza tma, vychádzajú zombíci a my riešime, kde budeme spať. Po pár jazdách hore-dolu nám na zastávke na pumpe Doktor hovorí o mieste , kde mu ,,umrela" Majka. Vraj ideálne miesto, sťa zemský raj.... Vraciame sa teda na to vysnívané miesto a počas cesty začne Orangeovi niečo búchať v skútri. Ale už je desať hodín večer, nikto už nemá chuť ani silu to riešiť. Prichádzame na miesto, kde rozkladáme náš prvý tábor. Je to mierne odľahlé miesto pri ceste, od ktorej nás delí asi 10 metrový pás kríkov. stačí desať minút a nikto už nerieši prechádzajúce kamióny. Martin síce prichádza s tým, že v Chorvátsku je zakázané voľné stanovanie, ale odbijeme ho tým, že to sa určite vzťahuje len na parky a prímorské oblasti. Hore na severe je to ľuďom asi jedno, pokiaľ nerobíme bodrel a nespíte im v záhrade, nikomu to neprekáža. V každom prípade sa držíme hesla – hlavne nenápadne!

V tejto fáze a po tme zisťujeme, komu sa oplatila investícia do poriadneho stanu a kto bude spať vo vreci od zemiakov. Jano s Martinom vyťahujú čínsky stan, no zmohli sa iba na sieťový skelet....na spanie dobré. Look s Katkou a Orangeom majú konštrukčne rovnaké stany. Aj za tmy sa im ich podarí poskladať za päť minút. Hold, tu sa kvalita osvedčila, aj keď sa jedná o najnižšiu radu značkových stanov (priorita bola kompaktnosť), tak konštrukčne sú výborne premyslené. Ešteže mali v obchode už vypredaný stan za 15eur, čo chcel Orange. Inak by už spal s Janom a Gazdom.

Doktor s Luckou vyťahujú starší stan, no pri polámaných a nekompletných tyčkách vyzerá ich postavený stan ako 50cm vysoký a pokrútený altánok......ale na spanie dobré.

Vlady postavil tiež celkom kompaktný apartmán. Z diaľky musíme ale vyzerať ako úplná paródia na stanové mestečko. Všetci sme na smrť unavený, zaspávame s myšlienkami na bosnianske hory, ktoré nás zajtra čakajú. Po Janovej urýchlenej domácej okamžite zaspávame.

Piatok nás zobúdza ruch z cesty. Vyspali sme sa celkom dobre, ak nerátame občasné budenie sa na premávku z vedľajšej cesty. Začíname baliť stany a Orange začína v pásikavých trenkách, temer 500km od domu, v poli rozoberať svojho ZIPa. Pátral po včerajšom búchaní, ktoré počul niekde z oblasti variátora. Po zborke a rozborke spojky a variátora je však všetko v poriadku.

Peklo začína.....Doktor sa medzitým pokúša naštartovať svojho Jinluna retro. Včera fungoval normálne, ale ráno, ako po zásahu „záškodníka“, ani nezakašle. Na rad prichádzajú provizórne štartovacie káble, potom výmena batérie....ale stále nič. Štartér sa ani nepohol. Bežne by každý normálny človek použil nakopávačku, ale Doktor ju odmontoval ešte dávno pred našou veľkou jazdou. Po Slovensku jazdil bez nej, tak na čo by mu bola? Doktor je rebel.

Orange už má skúter zložený, ale ten Doktorov sa stále ani nehne. Diagnostikujeme chybný štartér a Vlady prichádza s nápadom zapojiť naraz dve batérie a tak mu dať „poslednú ranu“ s 24V. Buď pôjde, alebo umrie navždy. Dvaja držia kontakty, ďalší štartuje a zároveň pridáva. Toto gargantuovské zapojenie dvoch batérií naozaj zabralo, štartér sa prebral k životu a oživil skúter na prvý krát.

Keďže nevieme, čo táto rana osudu štartéru spravila, dostáva Doktor inštrukcie, aby skúter za žiadnu cenu nevypínal. Máme v pláne nájsť po ceste bazár alebo predajňu, kde by mali čínske 125 a kúpiť štartér alebo celú sadu s nakopávačkou. 

Je 08:00 a konečne vyrážame. Po pár desiatkach kilometrov prichádzame na hranicu Chorvátska s Bosnou. Je tu mierna kolóna a tak všetci vypíname motor a posúvame sa nohami. Doktor nemôže, musí vrčať a pri tom sa snažiť, aby mu to neskapalo na voľnobehu, keďže sa Majka začne niekedy „zakuckávať“.

V Bosne nás vítajú rozbité fasády budov, ktoré nesú stopy po projektiloch. No....popravde, čakali sme niečo horšie. Ľudia tu šoférujú, ale o niečo besnejšie ako sme zvyknutí, a tak si strážime zrkadlá. Pri cestovnej rýchlosti 80 km/h, má stále niekto potrebu nás predbiehať. Asi po sto kilometroch prichádzame na pumpu, kde všetci tankujeme. Samozrejme aj Doktor, ale ten so zapnutým motorom, ktorý vrčí už niečo cez dve hodiny. Odchádza platiť a my sa všetci striedame pri jeho skútri a zavše mu trocha pridávame plyn. Pri odchode z pumpy Doktor hlási, že teda nikam neodchádzame, pretože mu pri rozbiehaní čínsky skúter zdochol. Zase sa vyzliekame a tušíme, že zastávka na pumpe sa trocha predĺži. Automaticky skúšame 24V, štartér sa však ani nepohne. Aj pumpár sa prišiel na nás pozrieť, snaží sa nám pomôcť, ale čínske 125 nie sú to, čo by ste práve na Balkáne našli. Pumpár volá do servisu, ale bezvýsledne. Medzitým Look s Martinom skúšajú rôzne bizarné možnosti ako napríklad nakopnutie motora cez račňu a plastovú vrtulku chladenia. To je znamením toho, že máme stále dobrú náladu a chuť aj na takéto, vopred odpísané, hlúposti. Je to viac humorné ako účinné.

Ešte máme v zálohe omotať lanko (ktoré nemáme), o variátor a naštartovať motor ako kosačku. Prípadne spomíname na video z fóra, kde poliaci dali skrutkovač do spojky aby ju zablokovali a nakopli skúter roztlačením. Je tu ešte jedna možnosť, ktorú nám Doktor pred cestou spomínal. Keď sa Majka pokazí, nechá ju tam, kde je a bude pokračovať s Luckou, na jej skútri. To však nemôžeme vozidlu „červeného kríža“ urobiť. Keďže máme všetci skúsenosti so starými autami, kde treba občas „pomôcť“ štartéru niekoľkými údermi, volíme ešte túto možnosť. Doktorov skúter potrebuje teraz až štyroch ľudí na štartovanie. Jeden stláča štart a pridáva plyn, dvaja držia kontakty na batériách a posledný búcha veľkým gola kľúčom po štartéri. Štartér sa preberá, motor ožíva! My to už berieme ako rutinu,po takomto zásahu predsa musí naštartovať. Kiež by to tak bral aj Doktor, predstiera dobrú náladu, ale je vidieť, že nie je úplne správne karmicky nastavený. Stále má predsa ale Nás.

Opäť teda vyrážame, tentoraz už naozaj. Bosna je oproti Maďarsku výrazne hornatá krajina, určite zaujímavejšia na cestovanie. kilometre ubiehajú rýchlejšie, keďže sme všetci zamestnaní obzeraním sa po okolí. Objavujú sa prvé mešity a moslimské obce sa striedajú s kresťanskými. Niektoré dediny sú dokonca zmiešané a nájdete tam oba svätostánky. Pre väčšinu našej skupiny je to prvé stretnutie s moslimskou kultúrou. Zatiaľ prechádzame cez väčšie či menšie obce, ale ešte sme nenarazili na žiadne mesto. Až okolo obeda prichádzame do mesta Zenica. Konečne môžeme natankovať na mestskej pumpe, kde sme pre miestnych veľká atrakcia, hlavne Doktorova Majka s červenými hviezdami, ktorá nemôže vypnúť motor. Look s Martinom chodia okolo pumpy s mapou v ruke a lámanou angličtinou sa pýtame, ako sa dostať z mesta a ký smer nabrať, aby sme pokračovali smerom na juh.

Volíme cestu R442, smer mesto Busovača. Pred cestou do Bosny nás veľa ľudí upozorňovalo, že sú tam rozbité cesty. Kedže sme volili cesty druhej a tretej triedy, môžete si byť istý, že sú úplne v poriadku, respektíve lepšie, ako u nás, na Slovensku. Cesta R442 bola dobrá voľba, malá premávka, kľudné tempo. Martin stále kontroluje mapu, ktorá ale nie je veľmi podrobná a volí na oko kratšie trasy. V obci Gajokovač schádzame na cestu R438, ktorá sa postupne zhoršovala, až po cca 30 kilometroch skončila v malých horských dedinkách Deževice a Dusina. To, že tam cesta končí, sme ale vtedy nevedeli, preto sme sa v tejto zachádzke točili ešte asi dve hodiny. Hľadali sme cestu, ktorá síce bola označená na mape, ale v reáli ju nepoznali ani domorodci. treba dodať, že v týchto horských oblastiach ľudia nevedia, čo je vo vedľajšej dedine. Takže cesty a miesta, ktoré sme im ukazovali na mape, vôbec nepoznali, aj keď boli od nich vzdialené 20km vzdušnou čiarou.

Boli sme tam asi najväčšia zvláštnosť za posledné roky a možno aj zA celý život domácich, preto keď sa na nás vynadívali, ujal sa nás jeden miestny pán. Sadol do auta a ponúkol sa, že nám ukáže cestu, no vyviedol nás späť na cestu R442, z ktorej sme sa sem dostali. Nevadí.....Môžeme však hrdo vyhlásiť, že sme našli asi najzašitejšiu mešitu v obci Dusina. Niečo ako naša Špania dolina a za to dobrodružstvo to stojí.

Pozn.r.: Po návrate sme tú trasu kontrolovali cez GoogleMaps a skutočne je tam, označená ako R437. Podľa miestnych tam ale všetky cesty do hôr sú iba makadamové.

Vraciame sa teda po R442, tankujeme – hlavne Doktorov skúter, ktorý nemôžeme vypnúť. Zmráka sa, niektorý vyťahujeme nepremoky, niekomu stačí obyčajná mikina. Mierne popŕcha, no tlačí nás čas a hlavne pomalý západ slnka, ktorý znásobujú mraky presne tam na obzore, kam máme namierené.

V jemnom daždi prechádzame cez pomerne živé mesto Kiseljak, kde opäť zastavujem na pumpe. Look s Orangeom si kupujú kus žvanca – rozumej chlieb a salám. Sú strašne hladní, no keďže chceme prísť do Chorvátska ešte dnes večer, ako lační vlci si odtrhnú kus chleba a tlačia ho za jazdy do hlavy.

Za Tarčínom zastavujeme, prichádzajú skutočné hory a teplota klesá. Naťahujeme na seba ďalšie vrstvy oblečenia, dojedá sa zvyšok jedla z pumpy. Smerujem do mestečiek Konjic, Jablaničko jazero a následne Jablanica, kde začína zatiaľ najkrajšia trasa cesty, ktorú sme od začiatku zažili. Cesta vedie údolím popri rieke Neretve, ktorá má krásnu zelenú vodu. Dá sa povedať, že to bolo zatiaľ to najkrajšie, na čo sme sa od začiatku cesty pozerali.

Tento krásny kus zeme sa ťahá až k slávnemu mestu Mostar, ktoré určite tiež stojí za návštevu. Slnko nám už ale zapadlo a Mostarom sme prešli viac menej po tme. bola to však naša méta, vedeli sme, že odtiaľto je to na hranice s Chorvátskom len 40 kilometrov. Pred deviatou vchádzame do HR a popri Neretve mierime k mestu Ploče. O hodinu neskôr zastavujeme niekde pred Ploče, zdržali sme sa čakaním na Doktora a Vladyho. Nejakou náhodou sme ich zabudli na červenej v predchádzajúcom meste. Usudzujem, že takto neskoro večer už ubytovanie nezoženieme, preto robí celá skupina čelom vzad a vraciame sa za mestečko Rogotin, kde sme videli pri ceste cedulu CAMP. Po nevyhnutnom tankovaní tam prichádzame o jedenástej. 

Je to vlastne záhrada-sad, ktorý je upravený do podoby minikempu. Na miestne pomery je tu krásna tráva, až má človek pocit, že je doma na Slovensku. S milým pánom domácim dojednáme cenu 10 eur za noc a rozkladáme si stany. Chvalabohu, je tu unimobunka vkusne upravená na WC a sprchu. Áno, sprchu! Konečne sa po dvoch dňoch osprchujeme. Vyberáme zásoby, niekto stoluje na miešačke, niekto na prevrátenom rybárskom člne. Hlavne, že sa ešte neminula Janova šmakózna domáca. Kazdý dáme na noc po jednom....no možno aj viac, a ukladáme sa na zaslúžený spánok. Doktor nám síce ešte tak nesmelo oznamuje, že on si vlastne zabudol doklady od skútra doma na Slovensku, ale nad tým už len každý mávne rukou. 

Na tretí deň, v sobotu, nás čaká príjemné prekvapenie. Majitelia kempu nám priniesli plnú tašku čerstvého ovocia, vskutku príjemné ráno. Ešte aj pred bránkou sedí čierny kocúr, úplne ako doma. Balíme si stany a s malou dušičkou púšťame do Majky 24V. Skúter sa zatriasol, naštartoval a Doktorovi pre istotu všetci zdôrazňujú kľúčové heslo „vypneš-zomreš!“

Opäť mierime smer Ploče, malá zastávka na pumpe, kde bavíme miestnych pumpárov tým, ako nemôžeme vypnúť skúter. Po chvíli im ale začne vadiť naša kamera. Hm....asi je na tej pumpe všetko kóšer. Malá bojová porada a rozdeľujeme sa na skupinky, ktoré vyrážajú hľadať ubytovanie. Začína sa také malé peklo. Trafili sme práve top sezónny termín, všade plno ľudí a všetko plné a celý tento obraz dokresľuje osem skútristov hľadajúcich bývanie. Na koniec sa Doktorovi podarí kontaktovať pani, ktorej telefónne číslo bolo na banery pri ceste. Doteraz nikto neverí, ako sa mu podarilo prekonať jeho fóbiu z telefonovania. Pani nám prisľúbi ubytovanie v blízkej dedinke Podaca a dokonca pre všetkých spoločne. To sme ešte nevedeli, že na ubytovanie budeme čakať do 19-tej v reštike „U Fica“. Majiteľ a zároveň čašník sa podobal na nášho R.Fica. No averzie bokom, mal tam wifi a studené pivo, dokonca tam aj piekli pizzu, čiže všetko, čo stačí Slovákom, aby ho mali radi.

Nasledujúci deň po ubytovaní sme dopriali oddych našim otlačeným zadkom. Už nám ale začala chýbať vôňa benzínu a spáleného oleja, preto sme sa pustili do pytvania Doktorovho skútra. Po odbornom vymontovaní štartéra, ktorý Martin vybral zo skútra tesne po zobudení a temer poslepiačky, nasledovala Vladyho rozborka. Len sme pozerali, aký čierny bodrel z neho vyliezol. Zmeska nazbieraného prachu, vodu a bohvie čoho ešte všetkého za uplynulé roky. Uhlíky síce boli opotrebované, ale bez akéhokoľvek poškodenia a ako všetci poznáme Doktora, určite nám bude chcieť dokázať, že ešte nejednu cestu zvládnu. V miestnom sex shope sme kúpili WD40, štartér vystriekali, vyčistili, zložili a fungoval ako za mlada. Vlady si pri rozoberaní prišiel na svoje. pokiaľ by boli uhlíky úplne na šrot, v zálohe bol plán zohnať nový štartér, prípadne dokúpiť uhlíky z vŕtačky alebo v najhoršom prípade nejakú celú lacnú vŕtačku. Našťastie k žiadnemu bodu tohoto šialeného plánu sme sa nedostali.

Nasledujúce dni by opisom patrili skôr do dovolenkového katalógu. Opisovať, ako sme striedavo plávali v mori, hrali karty, alebo diskutovali pri pive o zmysle života, by nemalo zmysel. Jediné, čo stojí za zmienku je staré známe, že mať na dovolenke pri mori je úplne super. Parkujete všade a dostanete sa aj tam, kam sa auto nemá šancu dostať. Dokonca nám skútre stačili aj na nákupy v hypermarkete v priľahlom meste.

Za zmienku ešte stojí výlet, keď sme sa všetci ako najväčší neznabohovia vybrali na výlet do Medžugoria. Áno, do toho Medžugoria, ktoré je zároveň najväčším pútnickým miestom na Balkáne.

Ako už to na dovolenkách býva, dni ničnerobenia ubehli ako voda a nás čakal návrat domov. V piatok večer, deň pred odchodom, si Look a Gazda sadli na bojovú poradu k mapám a začali plánovať cestu domov. Keďže prahneme po nových zážitkoch, vybrali pre nás aj novú trasu. V hrubom náčrte: Makarska-Šestanovac-Buško Jezero-Jajce-Banja Luka-Barcs. Plánovaný odchod sme stanovili na sobotu 7:00. Aj na spiatočnej ceste sme chceli mať prvý deň zlomový a tak sme si dali za cieľ prísť až do Maďarska, kde prespíme.

Je tu sobota ráno- vyrážame! V piatok sme chceli ešte tankovať, no večer už bola „naša“ pumpa zatvorená, tak sme sa rozhodli nechať to na ráno. Aby nebola hneď od rána nuda, pri značke „Pumpa 200m“ došiel Gazdovi benzín. A už nemal ani náhradný! Keďže pumpa však bola fakt hen za zákrutou, nikto nezastavoval a pokračovali sme všetci na pumpu. Gazda skúter poslušne dotlačil.

Keď už máme všetci nádrže a kanistre plné, vyrážame a prechádzame mestom Makarska. Kľukatou cestou prekonávame krásne kamenné hory, ktoré lemujú celé pobrežie. Hore sa nám otvárajú siahodlhé planiny vedúce do vnútrozemia, rovinky striedajú stúpania a klesania s nádhernými panorámami. Ideálne miesto na dvojkolesové cestovanie....ale také normálne, bez poruchy.

Prichádzame na mini hranicu s Bosnou, colníci nás len mávnutím ruky posielajú ďalej, nech sa im tam nemotáme a Chorvátsko je už minulosťou. Štátne územie sa síce zmenilo, no krajina je stále rovnako dychberúca. Zaujímavé sú voľne sa pasúce kone pri ceste, dokonca na ne upozorňujú aj značky. Držíme sa cestyM16 a tá nás prevedie cez mestečko Kupres, kde začína stúpanie do hôr, ktoré krásne preverí naše kontrastné pružiny. Naložená Vespa sa dostáva do čela a vysmieva sa keewayom a ostatným čínskym 125-ťkám. Nikdy nepodceňuj kontru!

Prichádza prvý horský tunel, následné klesanie a krásna nová kľukatá asfaltka alpského typu, ktorá nás po 15km vypľula na predmestí mesta Bugojna. No nedorazili sme všetci. Doktor, Vlady, Gazda a Orange sú stále v nedohľadne. Look má na mobile štyri neprijaté hovory a následne sa dozvedá, že Gazda dostal defekt. Keďže má ako jediný so sebou sadu „mladý plátač“, necháva Katku aj batožinou bezradne stáť pri ceste a dáva si alpskú asfaltku v opačnom smere. Stačí mu 15minút, aby sa znova prevalil cez horský tunel a hneď za ním na odpočívadle vidí odstavené skútre. Gazda má defekt na tom najhoršom možnom mieste, na boku pneumatiky. Povolilo miesto, opravované v pneuservise ešte na Slovensku. Vyťahujem sadu prvej pomoci Slime, s kompresorom a zeleným gélom. Cez ventil sa natlačí do pneumatiky a následne sa Gazda prechádza so skútrom po odpočívadle, aby sa hmota rozliala po celom vnútrajšku kolesa. Ešte mu ho dofúkneme minikompresorom zo sady a môžeme znova vyraziť. Už tretí krát tá nová asfaltka, ach...... Zvyšok partie nás čaká pri ceste, kde bol zanechaný a Gazda znova hlási, že koleso je mäkké. Je sobota, v dohľade žiadny pneuservis a prichádza na rad ďalšia sada na opravu pneumatík, tentokrát gumenné „červíky“. Gazda sa bráni, ale nemá na výber, rozširujeme dieru a pcháme tam červíka. Príručný kompresor je opäť v akcii, je to úžasná vec. Kompresorík veľkosti wallkmana hravo nafúkne pneumatiku. Bola to čistá prezieravosť , že ho Look pred cestou kúpeu. Niečo po jednej hodine poobede pokračujeme ďalej, cez Bugojno a Jajce späť do krásnych hôr Bosny.

Cesty majú sfrézovaný povrch, ktorý je síce nekomfortný pre skútre, kvôli ich malým kolesám, no skaly a hory sa u nás dostávajú celkovo na prvé miesto v rebríčku scenérií, čo sme za celý čas videli. Cez mesto Banja Luka prichádzame do Gradiška, ktoré je hraničným mestom. Po chvíľke státia v kolóne vchádzame opäť do Chorvátska. Colníci nás zase posielajú mávnutím ruky ďalej. Skvelý pocit ráno z Chorvátska odísť, cestovať celý deň a večer znova do Chorvátska prísť. Vieme, že nemáme veľa času a tak popoháňame skútre cez Daruvar smerom na Barcs. Chorvátsko dávame takmer na jednu „šupu“. V diaľke už pozorujem, ako nás obchádzajú búrky a pred ôsmou už vchádzame do Maďarska. Rýchla tankovačka za hranicou, slnko už zapadá a my hľadáme v šere miesto, kde prenocujeme.

Beriem prvý dobrý flek, ktorý sa naskytne. V lesíkoch za mestom Barcs to vôbec nevyzerá nádejne. Ťaháme to až do dediny Darány, kde už poškuľujeme aj po trávniku v parku v strede obce. Na konci dedinky zastavujem, vyberáme mapu a z diaľky už nás pozorujú počerný obyvatelia. Kým všetci pozerajú do mapy, Look sa ich ide s nulovou znalosťou maďarčiny opýtať, či je dakde na blízku miesto pre stan. Ukážu mu smer a na prstoch ukážu 5km, pričom gestikulujú niečo ako kemp. S nádejou vyrážame ďalej, no okolité búrky nás presvedčia, že najlepší kemp bude prvé kukuričné pole, ktoré nájdeme. Tak aj bolo, po deviatej hodine večer , ďalej od cesty a schovaný za kukuricou vo svete bleskov vaľcujeme nohami strnisko na poli a rozkladáme stany. Doktor s Luckou to s ich stanovou atrapou už vzdávajú a idú rovno do stanu k Vladymu. Gazda s Janom rozkladajú stan bez kotvenia a ešte pred spaním nás bavia svojím dialógom o tom, aký sú neistí, aby im ten stan vietor z blížiacej sa búrky neodniesol. 

Noc sa, našťastie, obiśla bez dažďa a o pol ôsmej sme už mohli baliť. Doktor sa lúči so svojím stanom a necháva ho napospas kukuričnému poľu. V nádržiach nám už všetkým dochádza benzín, preto niekde za mestom Káposvár zastavujeme na malej dedinskej pumpe. Počas tankovania a hromadnej návštevy WC Doktor objaví klasický benzínkový kompresor a rozhodne sa dofúkať si pneumatiky. K prednému ventilu sa len priblíži, dotkne sa ho aby povolil čiapočku.....a ventil pod tlakom krásnym oblúkom opúšťa koleso. Je nedeľa pol desiatej, sme uprostred Maďarska a my sa všetci pozeráme na spľasnuté predné koleso Doktorovej Majky. Pumpár nám dáva lámanou angličtinou najavo, že v nedeľu môžeme na otvorený pneuservis zabudnúť. Nemá pre nás ani nový ventil, ale Doktor našťastie nachádza v tráve ten pôvodný. Skúšame ho prikladať, ale neúspešne. Potom Gazda zvyšky ventilu na silu vtlačí do disku a skúša fúkať. Vyzerá to, že ventil ako tak drží, ale pre istotu ho poisťujeme dvojzložkovým epoxidom, ktorý vyhrabal Gazda v kufri. dúfame, že to tých 200 kilometrov domov zvládne.

Postupne znova zrýchľujeme na cestovnú rýchlosť 70 km/h a Doktor sa nás drží ako jeho ventil epoxidu. V tomto momente nás už premáha hlad a tak okolo obeda začíname v Sziofoku hľadať nejakú reštauráciu. Znie to strašne, ale zachraňuje nás McDonald. Okrem nás asi aj celý zvyšok mesta, lebo autá pred ním čakajú v kolónach. Tie však my hladko predbiehame. Doktor sa nikdy netváril tak šťastne, ako keď mal pred sebou plnú tácku z fastfoodu. S plnými bruškami a úsmevom na tvári mierime po nekonečných rovinách smer hranice.

O pol tretej vchádzame do Komárna. Po tom istom moste, ako sme vyrážali. Tým by sme našu cestu mohli považovať za symbolicky uzavretú. Doktorova guma drží, Gazdova tiež, zvládli sme to. Ešte pár spoločných fotografií a naše cesty sa po viac ako týždni rozchádzajú. Look s Katuškou, Orange a Jano idú cez dedinky smerom na Levice a Krupinu, ostatní smerom na Nitru.

Táto cesta však ešte nemá mať koniec. Kým si to jedna skupina valí domov na Zvolen, Gazda pri Hurbanove stráca výkon, až zastane úplne. Po analýze s Vladym zisťujú, že mu odišli klapky sania. Gazda však je ako Rambo ukutý z ocele a len tak sa nevzdáva. Má síce možnosť odťahu tých 50km domov, no s Vladym a jeho švajčiarskym nožíkom sa púšťajú do provizórnej opravy. Sacie klapky nahrádza membránou z pet fľaše, čo sa válala pri ceste. Po tejto úprave má síce skúter tendenciu na voľnobehu zdochýňať, no dokáže vyvinúť cestovnú rýchlosť 75km/h.

Zhruba o šiestej si všetci navzájom voláme a uisťujeme sa , že sme v poriadku doma.

Čo dodať na záver? Len to, že už samotná cesta bola dovolenkou. cestovanie na skútri je relax, človek si cestu viac vychutná a aj samotné cestovanie bolo oddychom. Aj keď sme zažili situácie a problémy, ktoré sa mohli zdať neriešiteľné, boli sme na ne pripravení a očakávali sme ich. Čo je však najhlavnejšie, vždy sme sa pri tom smiali a dobre bavili.